Nemá význam rozpisovať obsah, stačí myšlienka. Láska dvoch smrteľne chorých ľudí, ktorí si ešte pred vlastnou smrťou píšu navzájom pohrebnú reč. A plnia si sny. Spoločne.
Hneď ako som knihu dočítala, vygooglila som, ako je na tom filmová verzia tohto príbehu. A hľa, práve mala premiéru. Okamžite som si rezervovala dva lístky a s kamarátkou sme sa vybrali plné očakávania do kina. A boli sme odhodlané plakať, ako všetci, s ktorými sme filmový zážitok zdieľali. Ale ako to už býva, nájdu sa aj takí, ktorí vám sledovanie filmu znepríjemnia.
Film sa začal, prešlo pár minút, a poviem vám, plakala celá sála. No áno, pár silných pováh to vydržalo a dusilo v sebe vzlyky. A niekto ani nemal čo v sebe dusiť. O pár radov vyššie sedela skupinka dievčat, a medzi nimi sa nachádzala osoba, ktorá práve tento film prežívala veľmi emotívne. A keď tvrdím, že veľmi, tak to myslím naozaj. Ona sama ma rozplakala ešte viac, ako samotný film. Jej vzlyky sa niesli celou kinosálou a niekomu to možno bolo nepríjemne. Aspoň tak sa ostatní tvárili. Niektorí.
Keď plátno zaliali titulky, istá mladá dáma za mnou nevedela, čo znamená, zahryznúť si do jazyka a na celý veľký priestor okolo nej sa pohoršovala nad plačom dievčiny. Vraj sa nevie kontrolovať. Celú tú citovú bublinu, ktorá sa vo mne po filme vytvorila, ona prepichla práve touto poznámkou. Prinútilo ma to zamyslieť sa nad tým, či sú naozaj na vine hviezdy. Prečo ľudia považujú prejavenie citov za stratu kontroly, za niečo, čo je tabu?
Sama som si v živote zvykla na to, že ľudia milujú predsudky. Doslova zbožňujú, keď môžu niekoho odsúdiť a ohodnotiť podľa toho, ako vyzerá, čo v danej chvíli urobil a čo predpokladajú, že urobí. Kto vie, čo dané dievča prežilo, čo sa mu v živote stalo a pri sledovaní podobného príbehu sa jej to všetko vybavilo. Čo ak... Podľa môjho názoru je prejavenie citov krásne a potrebné pre tento robotický svet. Ak to tak cítime, smejme sa, plačme, kričme alebo môžeme robiť všetko súčasne.
Ja sama som myslela na veci, ktoré sa mi v živote udiali a práve tento film mi pár z nich pripomenul. No kto sa už len pozrie na vás aj zvnútra, keď vás nepozná? Predsa ste len obal ničoho. Pre niekoho. Možno je úplne zbytočné riešiť podobnú vec, možno to nemá ani len pointu. No a? Stalo sa zvykom hovoriť si: „Veď to je len film.“ Áno, je to film, inšpirovaný realitou, ktorú mnohí prežívajú každý deň. A možno ešte horšiu.
Kto z nás sa po filme zamyslí nad životom? A ak sa aj zamyslíme, vezmeme si z toho niečo? Vo všetkom, čo niekto vytvoril, je odkaz, ktorý nám posiela či už sám vesmír alebo autor. Všetko má svoj význam a ak niekto ide na podobný príbeh len zabiť čas, radšej môže uvoľniť sedadlo niekomu, kto si podobné posolstvo uchopí do rúk a vsunie do života. Tak je to. Na vine sme my.